Hypotéka a domov bez nej?..To nemusí byť iba sen

od | nov 13, 2018 | Rozhovory | 2 komentáre

Hypotéka. Slovo, ktoré je dnes postrachom pre mnohých. Najmä pre nás mladých ľudí. Teda pre mňa určite.

Mám pocit, že bez nej to dnes akosi nejde.

Domov bez hypotéky je dnes pre nás bežných pracujúcich muklov nepredstaviteľný pojem.

_______________________________________________

To nemusí byť až tak pravda. Záleží na tom s čím sa vo svojom živote uspokojíme. Môžeme uveriť v “spoločenskú dogmu”, že bez hypo to dnes nejde, že podmienky, ktoré nám systém určil sú hraničné pravidlá, podľa ktorých musíme hrať. Lebo ľudia to hovoria. Tí ľudia, ktorí ani nevyskúšali nič iné. Tí ľudia, ktorí išli po rovnakej ceste ako ostatní…

Týmto by som chcel pozdraviť svojho kamaráta, Lukáša Deboviča z projektu opúšťame systém, ktorý sa rozhodol pre inú možnosť a s pomocou svojich najbližších a aj úplne cudzích ľudí si postavil krásny nevšedný zdravý domov..Inšpirujúce 🙂

Viac o tom tomto príbehu si môžete prečítať v linku vyššie. Tento článok by som však chcel venovať inému príbehu, inému človeku…

Slovo hypotéka, čo sa týka pocitov by som zaradil ku slovu rakovina. Život bez nej si chcel spraviť aj kamarát Jaro. Zobral svoj život do vlastných rúk a obetoval svojmu plánu všetko a robil najlepšie ako vedel..

Je príkladom toho ako by mal v dnešnej dobe človek rozmýšľať, teda aspoň podľa mňa. Pod vidinou straty kontroly nad slobodou vo svojom živote hľadal nové spôsoby ako mať domov. Sloboda je základ života a tým sa presne riadil.

Vravel som si, že tento príbeh stojí za to, aby sa o tom ľudia dozvedeli, a preto som sa rozhodol s Jarom spraviť rozhovor, v ktorom Vám popíšem obrovské množstvo obety, ktoré Jaro podstúpil. Ďalej poskytnem podrobnosti a verím, že aj inšpiráciu v to, že sa to dá aj inak.

Článok nie je návodom ako to správne robiť alebo nerobiť. Je to len Jarova cesta, jeho príbeh za cieľom, ktorý si určil.
__________________________________________________________________________

Aké pocity, myšlienky, emócie v tebe vyvoláva slovo hypotéka?

Jaro: Ak by som to mal vyjadriť vo forme obrázku, bola by to okova na nohách. Jednoducho strata slobody.

Tým nechcem povedať, že hypotéka je zlá.. Dáva aj možnosť vzniku a rastu mnohým firmám, ktoré potrebujú financie na to, aby sa rozvíjali. Taktiež dáva možnosť ľudom mať svoje domovy. Ľudia sú len príliš ochotní hrať podľa pravidiel tých, ktorí ich určujú.

Ľudia sa zmieria s tým, že ich mesačná splátka hypotéky je a bude 200 eur po dobu 30 rokov. Aj keď im na konci mesiaca zvýšia nejaké tie euráče, nehodia ich do tej hypotéky – radšej si niečo kúpia..

A kedy a ako si dospel k tomu rozhodnutiu, že hypotéku nechceš? Že prečo vlastne hypotéka nie, keď väčšina ľudí je s tým zmierená a príde im to prirodzené?

Jaro: Bolo to asi v roku 2001, mal som osemnásť rokov a bol som prvák na vysokej škole. Mladšia sestra chodila na strednú a najmladšia sestra na základnú školu a v tom roku prišli naši rodičia o celoživotné úspory, ktoré mali uložené v nebankovke BMG Invest. Bolo to na tú dobu dosť vysoký peniaz, 400 000 slovenských korún.

A bol to strach. Strach v očiach mojich rodičov, ktorý kričal, že do pekla ako teraz vychováme tieto tri deti, aby sme im dali všetko, čo potrebujú?

Vtedy som si uvedomil, že finančná stabilita a vzdelanie bude v mojom živote priorita, hneď po zdraví.

Asi si sa stretol s nevôľou a s nestotožnením od okolia s tvojim rozhodnutím?

Jaro: Áno, moja rodina ma od toho odhovárala. “Nemysli si, že si na to našetríš sám. To sa nedá. Aj tak si budeš musieť vziať hypotéku“. Toto boli najčastejšie vety, ktoré som počul.

Ja im to nezazlievam, nehnevám sa na nich za to, hovorili a robili ako najlepšie vedeli.

Aj keby som si hypo nakoniec vziať musel, napriek tomu si myslím, že mať, čo najväčší podiel vlastných peňazí na nehnuteľnosti je dôležité. Samozrejme mať 100% podiel je ideál, ale aj nejaká časť je super 🙂

Dobre, ako dlho trvalo to obdobie šetrenia a minimalizovania nákladov?

Jaro: Byt som si kúpil v roku 2015. Školu som skončil v roku 2006, keďže na východe nebolo moc roboty. Odišiel som na pol roka do Anglicka. Odkiaľ som za pol roka doniesol nejakých 200 000 Sk.

Po návrate som začal pracovať na východe a moja prvá slovenská výplata ako vysokoškolsky vzdelaného človeka bola niečo cez 10 300 korún. Nevedel som či mám plakať alebo sa smiať. Ale odvtedy to bolo len a len lepšie.

Začínal som s ničím a mal som rovnaké možnosti ako väčšina Slovákov. Chcem povedať, že počas tých 11  rokov, ktoré som zamestnaný, sa ani raz nestalo, že by som si z výplaty niečo neodložil, hoci len 50 €.

Ak by som si neodložil nič, jednoducho by to bol zlý mesiac.

Než si si kúpil byt, býval si u rodičov?

Jaro: Po škole som ešte 5 rokov býval u rodičov.

Takže si nechodil nikde von, kupoval si si iba nevyhnutné a potrebné veci? Aké to bolo, keď si si niečo chcel kúpiť?

Jaro: Prvé roky som to robil tak drasticky, že značnú časť výplaty som odložil na účet, odkiaľ sa nevyberá a nechal som si nejakú sumu z ktorej som jednoducho musel vyžiť. A keď sa stalo, že nevychádzalo, tak som jednoducho stravoval tak, že to muselo vyjsť.

Počas toho obdobia som nechodil na žiadne výlety, dovolenky, žiadne zmyslové utešenie.

Keď sme pri tých nákladoch, aké vysoké boli tvoje mesačné náklady v tom období?

Jaro: Keď som ešte býval u rodičov prispieval som cca 80 € mesačne + keďže sme bývali na dedine nemalou mierou som pomáhal okolo gazdovstva, taký mama hotel, ale odrobený. Cestovné ma mesačne stálo okolo 100 €, telefón okolo 15 €, životná poistka 35 €.

Po presťahovaní sa do nájmu (garzónka) som platil 220 €, strava, doprava cca 180 €, poistka 35 €.

Takže celú tú dobu si nikde nebol, nechodil?

Jaro: Prvýkrát pri mori som bol minulý rok. Potom čo som si kúpil byt, som si povedal, že je na čase si život aj užívať a kedy, keď nie teraz..

Jednoducho si mal na zreteli iba tento cieľ a bol si mu ochotný podriadiť čokoľvek?

Jaro: Mal som to ako najvyššiu prioritu. Sloboda by ňou mala byť. Život je otázkou priorít.

Ak by si na 30 sekúnd mohol prehovoriť k celému svetu, čo by si nám odkázal?

Jaro: Odkázal by som, že prišli sme na tento svet preto, aby sme „boli“ a podľa možnosti aj šťastní. Mať peniaze je pekné, ale to vás ešte šťastným neurobí, byť šťastný je v podstate vaše individuálne rozhodnutie.

Na čo sa podľa teba ľudia sťažujú úplne zbytočne a čo ich rozčuľuje oprávnene?

Jaro: Ľudia sa často a zbytočne sťažujú a zapodievajú vecami, názormi, udalosťami, ktoré len odvádzajú našu pozornosť od podstaty nášho bytia a života. Sťažujú sa na politikov a ich rozhodnutia a vkladajú im vinu a zodpovednosť za to, že ich životy nie sú podľa ich očakávaní.

Sťažujú sa, že iní majú “viac“ alebo niečo “iné“,

Pritom z postele ráno musí vstať každý sám. A čo robíme cez deň, je tiež na každom z nás..

Príde mi, že merítkom dnešného šťastia v spoločnosti je to aké máš auto, aké máš na ňom elektróny, aká je to značka. To je ilúzia šťastia. To je len náhrada šťastia bez obsahu.

Skutočné šťastie je v každom človeku v jeho vnútri. Tejto vete som donedávna ani ja moc nerozumel, prišlo mi to také ezoterické. No verte šťastie nie je v žiadnej hmotnej veci, nič si odtiaľ nevezmete.

Kto v tvojom okolí má na teba obzvlášť dobrý vplyv a prečo?

Jaro: Ďakujem za všetkých ľudí, ktorých som za svoj život stretol, stretávam a aj budem. Každý mi niečo dal, bez nich by som nebol tam, kde som. Mňa posledný polrok formujú hlavne knihy zamerané na osobný rozvoj a audioknihy na youtube.

Veľa sa venujem tomu ako funguje myseľ, duša, ako rozmýšľajú a konajú úspešní ľudia a podobne. Vidím ako ma to postupne v dennodennom živote postupne mení a zároveň si uvedomujem, že je to celoživotný proces. Páči sa mi jeden výrok, ktorý som nedávno počul „neviem, čo ešte neviem“.

Človek je vraj priemerom 5 ľudí s ktorými sa najčastejšie stretáva.

Ja už ale nemám potrebu byť radikálny v tom, akých ľudí má mať človek okolo seba. Každý je presne v takej životnej situácii a na mieste, kde si zaslúži byť. Všetko má svoj dôvod a máme sa tým niečo naučiť.

Nepresviedčajme ľudí o ničom, každý má svoju cestu, každý mal inú štartovaciu čiaru. Neporovnávajme sa, sústreďme sa na svoj každodenný pokrok, rovnováhu v sebe a lásku. Buďme príkladom, nie kritikom.

Buďme ostrovom pohody, rovnováhy a pomáhajme, všetko sa človeku vráti, preto pozor na to ako myslím a ako sme emočne nastavení.  

Ako tráviš čas po práci?

Jaro: Keďže som momentálne single, mám celkom dosť času na sebarealizáciu. Šport vždy bol môj hlavný regenerátor mysle, zvlášť ak máte sedavú prácu. Behávam, bajkujem, turistikujem, strečujem, posilňujem s vlastnou váhou, ak mám chuť zacvičím zopár prvkov z jogy. V utorok mám španielčinu, vo štvrtok ruštinu. Čítam knihy.

Ak šoférujem počúvam audioknihy, takisto ak robím domáce práce alebo varím. Samozrejme musím sa aj kompletne starať o domácnosť, to tiež zaberie nemálo času, ale mám rád dozor nad tým, čo si dávam do tela, takže si varím sám.

Pomedzi to pravidelne sledujem akciové burzy, keďže je to koníček a prostriedok na zhodnocovanie úspor.  Ráno a večer už pravidelne meditujem aspoň 10 minút, večer pred spaním si prejdem svoj deň,  poďakujem aj sa pochválim, prejdem si svoje ciele, túžby, pripomeniem si, že som tu na to, aby som bol šťastný a posúval sa vpred.

Nie vždy som, ale takto fungoval, preto pozor priatelia na sociálne siete, virtualitu – môžeme padnúť do toho ani nevieme ako a už sme v kruhu porovnávania sa, nespokojnosti, negativity a podráždenosti.

Ktoré knihy ťa najviac ovplyvnili?

Jaro: Úplne prvá kniha, ktorú som čítal s takýmto spirituálnym obsahom bola Secret – tajomstvo. Asi ona bola tom zlomovou knihou, ktorá ma ovplyvnila a ukázala cestu. Samozrejme nie je to len o tom niečo chcieť, priať si to a keď sa to nestane do pár dní tak zhodnotiť, že kniha je o ničom. Tajomstvo je iba absolútny základ, ktorý by mal vzbudiť zvedavosť čitateľa pátrať po knihách, ktoré to riešia do hĺbky.

Každá jedna kniha, ktorá si ku mne našla cestu ma nejakým spôsobom ovplyvnila. Jednou z tých najlepších bola Bohatý otec chudobný otec od Kiyosakiho. Túto knihu považujem za základ alebo vstup do finančnej gramotnosti, ktorú by sme mali ovládať.

Ak je človek otvorený rozvoju tá správna kniha k nemu vždy príde sama v pravý čas.

Ako mi, ale nedávno povedala jedna pani a ja súhlasím: „Prosím vás, nielen čítajte, ale dávajte to načítané do praxe“
__________________________________________________________________________

No čo je pre Vás tento príbeh inšpiráciou?

Deväť rokov šetrenia, odopierania a tvrdej disciplíny sa môže zdať ako príliš. Môže sa zdať, že počas tých deviatich rokov nám život a jeho všetky zmyslové pôžitky, potešenia unikajú pomedzi prsty pred očami. Je to však len klam, ak dokážeme zotrvať, karta sa čoskoro obráti.

A navyše keď porovnáme deväť rokov vs. tridsať rokov. Čo by ste si vybrali vy?