Práca a 5 dôvodov prečo sa nám v nej nedarí podľa predstáv

od | jún 27, 2018 | Myslenie

Práca, naša každodenná, celoživotná súčasť. Jedna z priorít nášho žitia, od ktorej očakávame, že nás má len uživiť, že si musíme výplatu odrieť a že v práci musíme trpieť… Nemusí to tak byť. V tomto článku sa Vás o tom budem snažiť presvedčiť..

Peniaze > naplnenie

Nerobíme to, čo nás baví, ale to, čo veríme, že je lepšie zaplatené. Pritom sme ešte ani nevyskúšali a ani nepomysleli na realizáciu našich snov, lebo nás zahltí hneď otázka: AKO? To je zvyčajne prvá a aj posledná prekážka..

Keby venujeme energiu, úsilie, snahu a čas práci, ktorá nás teší, tak neverím, že by sa nám nedarilo. Plus by sme zamenili obetu za radosť.

V konečnom dôsledku to, čo dostávame zaplatené je aj tak výsmech za energiu a čas, ktorý práci venujeme.

Možno je to chyba alebo zámer systému, že nastavenie súčasného pracovného trhu je, že stres a tlak je v balíčku požiadaviek takmer do každej práce.

Ja by som tiež radšej učil deti a snažil sa im ukázať, že svet vie byť aj iný, krajší, skutočnejší. Snažil sa im vštepiť hodnoty.

A čo robím teraz? Sedím v nore ako potkan, čumím do monitora, nasávam čerstvo vydýchaný kancelársky vzduch, som zhrbený ako opica a mám vyrysované dva prsty na rukách, duševne a mentálne chradnem… Práca snov…

Ale keď si predstavím, ten priepastný rozdiel na výplatnej páske? Zatiaľ asi nechám po sebe štekať svojho súčasného zamestnávateľa.

Keď rozmýšľate ako momentálne ja, nemôžeme očakávať, že sa nám v práci bude dariť. Ak nezmeníme túto súvislosť v našich hlavách, budú sa nám stále diať tie isté veci, budeme súčasťou toho istého divadla, akurát s inými hercami.

 

Nerobíme na 100 %

Nevykonávame prácu na 100%. Môžeme sa “snažiť”, ale snaha nikdy nebude úplná, celistvá..A prečo? Lebo nám chýba záujem, zápal do práce, ktorú robíme. Chýba nám túžba posúvať sa ďalej.

Nechce sa nám prekračovať prekážky, lebo túžba vykonávať túto prácu nám neplynie z nášho vnútra, ale z pracovnej zmluvy a z príkazov od šéfa. Chýba nám radosť zo zdolávania prekážok..

To je ako v škole, do ktorej chodiť musíme a nie chceme. Tiež nás nebavila a učili sme sa len toľko, koľko nám stačilo.. To isté platí aj práci a aj v čomkoľvek, čo nás nebaví..

 

Sťažujeme sa

Sťažujeme sa na kolegov, na šéfa. Čo môžeme očakávať od kolegov, od ľudí, ktorí sú rovnako stratení a chytení do pasce ako my a robia prácu, ktorá ich nebaví preto, lebo musia. Robia to len preto, aby uživili rodiny.

Keď 500 ľudí pracuje na niečom a robí niečo, čo ich nebaví a uprednostňujú záujmy spoločnosti pred svojimi, aký asi môže byť výsledok?..Ten všetci dobre poznáme.

Môžeme pracovať kdekoľvek a robiť s ľuďmi, ktorých práca nenapĺňa rovnako ako nás, situácia nebude iná, nezlepší sa. Postoj ľudí nebude iný, nezmení sa.

Oddelenia v spoločnosti nebudú spoluPracovať, ale budú si vytvárať prekážky a dokazovať, ktoré oddelenie je dôležitejšie. Lebo systém odmeňovania nehodnotí spoluprácu, ale súťaživosť.

Nejde o to sa nesťažovať, ide o to pochopiť, že keď sa sťažujeme na život aký máme, môžeme ho zmeniť. Ak ho nezmeníme, môžeme sa sťažovať, v prvom rade na seba, pretože sú to naše rozhodnutia respektíve nerozhodnutia stáť na mieste a neposunúť sa ďalej.

Prokrastinujeme

Buďme k sebe úprimný, koľko hodín z ôsmich venujeme naozaj práci?

Prokrastinujeme, jasne tým hovoríme, že nám na práci nezáleží, že nám nezáleží na odvedenej práci, že nie je v súlade s nami. Jasne tým vyjadrujeme, že nám chýba motivácia, nemyslím finančná, tá vždy vyprchá.

Keby to tak nebolo, premrhaný čas v práci by nám prekážal, chceli by sme napredovať, ísť čo najďalej a nie surfovať po nete a strácať čas.. Mrhanie času v práci, odzrkadľuje náš život. Mrháme časom v práci…Mrháme životom.

Stagnujeme, čakáme

Čakáme, že nás čas vyvedie z biedy. Že sa veci pohnú správnym smerom, že sa život pohne správnym smerom. Každý rok čakáme na leto a pár dní dovolenky, ktoré nám doprajú drobný reštart…

Čakáme, lebo sa bojíme spraviť nejakú zmenu. Mátajú nás otázky, čo ak to bude niekde horšie?

Čakáme, kým si zvykneme a počiatočná nechuť a odpor sa vytratí..

Čakáme, lebo sme zmierení s osudom, ktorý nám píše niekto iný.

Čakáme, lebo je to pohodlné a tento spôsob života, nám vytvára určitú “istotu” a bojíme sa ísť do neznáma. Strach a nečinnosť sú piliere dnešného spoločenského systému.

Nič nerobíme pre svoj lepší život, iba čakáme kým zasiahne vyššia sila a čarovným prútikom zmení náš biedny, všedný život.. Nemusí to tak byť..

Práca a jej záver

Môže to byť predsa aj dobré, nie?

Je opäť iba na nás či chceme prísť domov z práce a pol hodinu vysypávať partnerovi svoj emocionálny jed z práce. Že sme nespravili a neurobili niečo podľa predstáv šéfa, ktorý sa po nás vozí…

Alebo sa môžeme snažiť o splnenie našich predstáv o naplňujúcej práci.. Kedy nás konečne toto omrzí a prestane baviť?

Kedy si konečne povieme: “kurva dosť!” ?

Čo sa musí stať, aby sme rozhýbali svoje biedne životy? Vyšli z kazajky a začali meniť tie svoje atrapy životov na skutočné životy?

Kedy prídeme na to, že ak sa chceme oddať práci, tak tou najoddanejšou prácou je tá pre seba a na sebe?

Všetko, čo sa nám v živote deje sa deje pre niečo.

Kedy konečne pochopíme, že keď chceme byť šťastní, musíme byť v súlade s prácou, musíme byť s ňou stotožnení, musíme ňou žiť?

Veď práca patrí neodmysliteľne do našich životov, je jeho pevnou súčasťou a tvorí takmer jeho polovicu..takže takto to byť nemusí!