Sloboda a čas sú najvzácnejšími hodnotami v našich životoch. Sú viac ako si myslíme a vieme predstaviť. Nie nadarmo nám ich systém vzal, respektíve nechal len časť z nich. Prostredníctvom nich nás dokonale ovláda a tým znižuje stopu a odkaz, ktorý po sebe na tomto svete nechávame.
V práci som sa naučil, samozrejme, už dávno predtým som to vedel, že sloboda a čas sú dôležité a nenahraditeľné hodnoty, ale až práca mi dala skúsenosť ako veľmi.. A že celý svet akosi zabúda na hodnotu tých dvoch slov. Hľadáme si stresujúce joby, ktoré nás nebavia, v spoločnostiach, ktoré nepoznáme a kde hlavným kritériom na prijatie do zamestnania je práca pod stresom.
Spoločnosti nám určujú, koľko zaplatia za náš čas? Spoločnosti určujú, koľko stojí naša sloboda?

Nie je to akosi naopak?

Samozrejme, že spoločnosti si náš čas príliš necenia, čo v nás vyvoláva pocity menejcennosti. Nemôžeme očakávať, že náš čas ohodnotí niekto iný, keď ho nevieme ohodnotiť ani my sami. A pokračujeme v jeho plytvaní, keď náš čas spolu so slobodou v náruči ponúkame spoločnosti.

Veď my všetci stojíme za viac, náš čas a sloboda stoja viac. Nemajú hodnotu pár stovák eur za mesiac. Sú nezaplatiteľné…Čím skôr to pochopíme, tým skôr môžeme začať meniť naše životy.

Nenechajme sa obmedziť na to, že náš čas a sloboda sú len víkendy, sviatky a 20 dňová dovolenka. Týždeň má sedem dní a rok tristošesťdesiatpäť a všetky sú naše. To je náš čas, kedy môžeme vyjadrovať slobodu.

Môžeme sa zmieriť so svojím životom, že nie je podľa našich predstáv a prianí alebo sa ho budeme snažiť žiť podľa nich. Sťažovať sa môžeme jedine na seba. Byť otrokom systému, byť priemerom bolo naše rozhodnutie, hoci prianie a túžba boli a sú iné. Pokiaľ sú, ale menšie ako strach, nič nezmeníme. Musíme sa rozhodnúť, či chceme otročiť pre svoje životy, alebo pre životy iných.
Niektorí z nás si možno myslia, že našim poslaním je byť dobrým konštruktérom, technológom, kvalitárom alebo čokoľvek, lebo máme pocit, že sme v tom dobrí a že v tom alebo v tom zamestnaní môžeme využiť naše prednosti.  Možno niekomu ani neprekáža, že má z celého dňa pre seba menej ako jeho polku. Možno to ani neberie tak vážne, že spoločnosti nám berú značnú časť slobody a času. Berie to ako realitu a ako súčasť života. V poriadku. Každý máme iné ciele, sny a uspokojíme sa s niečím iným. Niekto možno ani nemá ciele a sny, lebo má strach, že sa mu nesplnia..

Vedzme, s naším časom je to ako s vodou na tejto planéte, raz sa minie.. A čo potom?… no potom už nič.