Strach je jedným z pilierov dnešného spoločenského systému. Je to pocit, na ktorom je vychovaná naša generácia, samozrejme aj tá predtým a tá predtým tiež.

Ako mále deti sme sa na tento svet narodili s čistým štítom a nevedeli sme, čo strach znamená a čoho sa máme báť. Čo je správne a čo nie je. To nám ukázali, najčastejšie ako prví, naši rodičia, po ktorých strachy preberáme.

Naši rodičia boli vychovávaní rovnako pomocou strachu a zákazov a nás vychovali presne tak, ako to vedeli a poznali.

Potom sa nemôžeme čudovať, že sa bojíme všetkého a o všetko. Systém to využíva na ovládanie našich myslí, prostredníctvom ktorých ovláda nás ľudí a musím uznať, že mu to ide. Kto je pánom mysle, je pánom života..

Strach náš každodenný

Strach sa dnes na nás chŕli z každej strany a my ho veselo hlceme. Z telky sa na nás valí jeden “teroristický útok” za druhým, krádeže, vraždy, IQ zmršťujúce, stupídne seriály, ktoré sú našej slovenskej realite na sto míľ vzdialené. Zo supermarketov sa na nás pozerajú naleštené, cukrom a inými chemickými otravami nadupané nezdravé potraviny v plastových obaloch a falošná potreba neustáleho prežierania sa.

Od politikov samé skvelé news, od lekárov sa zase dozvedáme, že bez ich čarovného papieriku na všejedy do lekárni nebudeme môcť byť zdraví. V škole vládne strach zo zlých známok, ktoré sú následne príčinou trestu od rodičov. Známky sú predsa dôležité a sú obrazom dieťaťa a jeho inteligencie..

Potom v práci je to samý strach, stres a nervy. Riešime úlohy, projekty, problémy nie preto, že chceme ale preto, že musíme. A v tom je veľký rozdiel. Chceme robiť veci z vlastnej iniciatívy alebo z donútenia? V prípade donútenia nám veci častokrát prídu nad naše sily. Je náročné v tej veľkej kope odporu, čo v nás je, nájsť nejakú štipku chute a úprimného chcenia. Nič sa nám nebude chcieť.

Možno aj máme schopnosti a vedomosti sa konkrétnu prácu naučiť, vykonávať ju a prekážky preskočiť. Ak ale bude chýbať túžba a chuť, budeme sa báť všetkého, čo je nové a všetko sa nám bude zdať ťažké. Nebudeme to brať ako výzvu, teda prekážku, ktorú môžeme zdolať a jej zdolaním môžeme rásť. Budeme to brať ako utrpenie, ktoré nás peckuje k zemi.

Budeme len čakať, kedy sa toto obdobie vlastnou zotrvačnosťou skončí a premení sa na zvyk.. A tak ďalej večný kolobeh strachu, ktorý všetci veľmi dobre poznáme.

Pritom všade prítomnom strachu sa ani nečudujem, že sa nevieme odhodlať zmeniť naše životy, pretože strach nás prikováva k nečinnosti. Ak niečo chceme urobiť, ale neurobíme to, bojíme sa nového alebo nepoznaného, máme strach z neúspechu alebo zo zlyhania, strach z krokov vedľa, strach z výsmechu iných.. Jediné čoho by sme sa mali báť je, že raz odídeme z tohoto sveta bez naplnenia, bez uskutočňovania našich snov.

Strach je tým, čo stojí medzi nami a rozdielom, ktorý chceme dosiahnuť.. Nebojíme sa prekážok alebo skúšok, ale samotného strachu ako pocitu. Bojíme sa vystúpiť z tieňa istoty, ktorý sme si vytvorili. Lebo máme pocit, že máme nejakú istotu, tak je dobre. Znamená istota, mať domov na dlh? To je opak istoty.

Strach je démon

Strach je démon, ktorý v nás parazituje. Paralyzuje našu myseľ až do jej najmenších častí a prepína ju do “pohotovostného” režimu, obrana alebo útek. Je to stav, v ktorom nie sme schopní reagovať na situácie tak, ako za normálnych okolností, pretože celá vedomá myseľ je koncentrovaná na tento stav. Sme ako obarení, nevieme rozprávať alebo ovládať telo. Naše schopnosti sú značne eliminované a to vplyvom vykonštruovaných myšlienok a domnienok, ktoré dokážeme pod vplyvom tohoto pocitu v mysli podvedome vytvárať a považovať za skutočné a reálne.
Lenže oni sú to len myšlienky a nie skutočnosť, to naša hlava nevie. Ona považuje za realitu to, čo sa jej tam premieta. Nerozlišuje myšlienky a realitu, pre ňu to je všetko jedno. Na základe toho sa začneme báť, pretože veríme “svojej” hlave, “svojim” myšlienkam, že sú pravdivé. Je pre nás ľahké a prirodzené jej veriť, pretože dáva zmysel veriť niečomu, čím sa riadime celý život, všakže?

Kde sa ukladajú rôzne pravidlá, zákazy, súdy, hranice a vzťahové skúsenosti zo života? Do hlavy. Pre ňu, sú to ako informácie, informačná databáza, z ktorej čerpá údaje pomôcou, ktorých sa rozhoduje a vytvára predzávery situácií.  A všetky tie limity, ktoré v nej sú, sú do nej nasypané počas života. Nie sú to naše limity a hranice. Jediný limit je ten, ktorý si nastavíme sami. Myšlienkam môžeme veriť, ale až keď ich začneme ovládať a zbavíme sa nesprávnych návykov, ktoré nás brzdia pri rozvoji. Navyše strach výraznou mierou ovplyvňuje pohľad, akým sa na svet pozeráme a umocňuje v hlave ďalšie.

O to predsa koniec koncov ide, aby sme sa neustále báli o všetko a zo všetkého. Strach blokuje prirodzenú ľudskú tvorivosť.  Aby nás náhodou nenapadlo tvoriť a vykonávať veci, ktoré máme najradšej. Aby sme sa náhodou neodvážili vystúpiť z priemeru a čo i len pomyslieť na to, že by sme so svojím životom mohli niečo urobiť. Rast strachom je pre dnešnú spoločnosť prirodzený a asi aj nevyhnutný. Strach sú nepríjemné bolestivé pocity, ktoré nás buď prinútia niečo so sebou robiť, niečo zmeniť, alebo nás dostanú a privedú k letargii a bezradnosti. Opäť máme na výber…